Keď do sna, v jesennú noc plnú dažďa no zároveň prenádherne jasnú,
preniknú šum motýlích krídiel a tlkot srdca, vyformujú Čeloveku myseľ v spánku pokojnú a krásnu.
ㅤ
A snívať ten ich spoločný sonet, je ako naslúchať po dlhých rokoch ticha krásnej básni,
ten sonet, ktorý hovorí, kedy Človek bude v svete Stvoriteľa a jeho Matky-Zeme navždy a dokonale šťastný.
ㅤ
Srdce krásne, vraví motýľ zlatokrídly, napĺňaj sa nehou, žiar do všetkých smerov Láskou svetu,
buď ako hmla prenikajúca cez lúče ranných zorí svetla, ktorá dáva vlahu nejednému nežnému lúčnemu kvetu.
ㅤ
Buď, srdce láskavé, naplnené silou, v sebe nes nielen svoju, ale aj všetkých tvojich predkov povahu,
buď ako drak, čo na krídlach vetra letí na nebesiach, nesúc si v sebe chrabrosť, sebavedomie a odvahu.
ㅤ
Buď, srdce odvážne, naplnené múdrosťou rozlíšenia zla aj dobra tisícov rokov zašlých vekov dávnych,
nes v sebe vedomosti poznania mudrcov tečúce v svetle rieky času, tých neznámych a aj tých slávnych.
ㅤ
Buď, srdce múdre, naplnené súcitom ku sebe, svojim rodným, ľuďom neznámym aj bytostiam všetkým,
buď ako zamatový závoj, ktorý prikryje spiace dieťa, urobí jeho posteľ miestom príjemným a hebkým.
ㅤ
Buď, srdce súcitné, aj srdcom, v ktorom mení sa podstata, náboj jedného aj druhého bytia,
buď tou včielkou, ktorá jedným letom, vie z peľu lúčneho kvietku uviť med, ten nektár, ambróziu stvorenia, a sladkého nádherného bytia.
ㅤ
Buď, srdce Čeloveka – Stvoriteľa, naplnené svetlom z nebies žiariaceho na našu Matku-Zem,
buď sviecou ktorá horí, buď jazerom, čo odráža svit zapadajúceho Slnka, nech v tebe zrkadlí sa každý Stvoriteľov sen.
ㅤ
Buď, srdce zaliate svetlom Božím, buď príbytkom Duše, ktorá spokojne sa v tebe, sťa mačiatko na peliešku pred spánkom chúli,
buď kvetom lotosovým vprostred splnom a hviezdami ožiarenej noci, na ktorého lupeňoch tisíca okvetných lístkov, sa motýľ zlatokrídly v spánku k svojmu kvetu túli.
9.9 2024
