Každý lúč Jarila v ráne ligotavom jemne hreje,
úsmev jeho očí nežne hladí v poli klas.
V korunách stromov vtáčí sonet zneje,
leto v sadoch, záhradách aj lúkach rodí mnoho krás.
V kvapkách rosy vidí dúhu i svoj odraz spanilý,
na steblách trávy tancuje, jej spev nesie do diaľ vánok
„Život je dar Stvoriteľa pre tento svet premilý“,
spieva víla Živa a príroda kvitne, rastie, nemyslí na spánok.
Na začiatku leta prišiel Turíc čas,
dievčence zdobia ratolesťou bránu, dom,
do výšav už vyrástol v poli zelenučký klas,
nezrelými plodmi z kvetov obsypal sa strom.
Cez leto prichádza jarnej lásky plod,
v hniezdočkách, maštaliach no i v srdciach ľudí,
svadbou sa cez leto spája s rodom rod,
v budúcnosť šťastlivú nádej v svadobčanoch budí
Na svätého Jána horia ohne, vatry,
očistiť si Ducha možno mužom v túto noc,
svietia kopce v Karpatoch aj Tatry,
vode, ohňu a bylinám je v deň tento požičaná veľká moc.
Voda, kvapky rosy očisťujú v ten deň devy,
tancujú so Živou v tráve, hladí ich mach,
zázraky sa dejú, zlo mizne, ako keď od zrna opadajú plevy,
žiadna z nich v ten deň nemá v lese strach.
Živa s nimi vije vence z najkrajších leta kvetov,
S ľubovníkom, materinou dúškou, palinou sa vrátia šatkami plnými,
vence na potoku púšťajú, nech vyveštia im múdrosť z iných svetov,
byliny sušia Jarilovými lúčmi jemnými.
Klasy dozreli, čerešne, jablká v sade voňajú,
kosenia, mlatby, zberu prvého nastal v lete čas,
Dožinky, jarmoky, hody zas volajú, radosť z darov
prírody, kým príde prvý mráz.
Živa vije dožinkový veniec, prichádza jeseň,
Radegast ju volá v poryvoch vánku.
hladí ho po vlasoch, hojnosti prianie šepká jej pieseň,
matku Zem ukladá k jesennému spánku.
Miroslav
- Septembra 2026
inšpirované mojou manželkou Luciou a mojimi dcérami Radoslavou a Ladou
