V temných halách, kde sa preháňal len rozvírený prach,
v spustnutých halách, kde bolo cítiť len zúfalstvo chladu,
ㅤ
v temných halách, kde už sídlil iba temna strach,
v spustnutých halách, kedysi nádherného hradu,
ㅤ
v temných halách, v ktorých velebili svetla jas,
v spustnutých halách, kde kedysi šumeli krídla anjela,
ㅤ
v tých halách temných rozozvučals v tichu jasný hlas,
v spustnutých halách nekonečna, jeho harmonia zaznela.
ㅤ
Ten hlas počul milióny iných hlasov,
videl temnotu rozprestierajúcu sa cez hradby toho hradu nekonečna,
ㅤ
to slovo, čo zaznelo v temných halách zašumelo, ako vietor na poli plnom klasov,
slovo, čo dokáže zahnať temno, „Láska“, zaznel ten Hlas z vnútra večna.
ㅤ
V temných halách počuť zvuk krokov, ozývajucich sa ako búrka na vrcholkoch hôr,
šumenie krídiel zneje, ako príboj mora,
ㅤ
temnota je menená v svetlo, ako keď ráno príde po noci o pár chvíľ skôr,
ku studni suchej kľaká si anjel, vidiac kvapku padajúcu v studňu Človečenstva zhora.
ㅤ
Kedy ďalšia bytosť Čelovečia vyroní z čistého srdca slzu za osud bytostí zemských,v temných halách nekonečna znova zaznejú kroky.
Je len na tebe, Čeloveče, či budú to tisícročia, a či v rieke času pretečú len hodiny, dni, či roky.
Miroslav
25.1 2025
