V temnej noci prišiel, rozprávať sa chcel,
oči žiarili mu krvavým svetlom, v ruke odznak svojej moci,
ㅤ
odsadnúť si musel a hlas sa mu zlobou chvel,
bo svetlo v srdci Čeloveka Slovenského, žiarilo priostrou žiarou v prostred tejto temnej noci.
ㅤ
„Prišiel som Ti núkať dary, zlato, moc a Duše“,
vypadlo z krvavej, no bielymi zubami vyplnenej tlamy.
ㅤ
„Slobodne si zvolíš mňa, Tvoje šťastie priletí rýchlo, sťa šíp vystrelený z kuše“,
vôkol Čeloveka zaleskli sa zlato, zavoňalo pižmo krásnej ženy, trblietali sa iné lákavé a zvodné klamy.
ㅤ
„Si ako dieťa, vidíš to, čo chceš a to ťa drží, spaľuje ťa túžba, vidíš iba nad osudmi smrteľníkov moc,“
povzdychol Čelovek a vstal, za ním zažiarili jasné krídla,
ㅤ
„nad Národom Slovenským a jeho Duchom nemôžeš však previať takúto ni žiadnu inú moc“,
ten Duch, tie Duše ľudu spod Tatier, od Ipľa, Hrona, Dunaja a Váhu, to sú na matičke Zemi Stvoriteľovho svetla, tie ozajstné sídla.
ㅤ
Spýtal sa Čelovek a šumiac krídlami otočil sa diablu chrbtom, pozerajúc do temných nebies prostých hviezd,
„Pamätáš, akú si zas a znova s nimi uzatvoril dohodu?“
ㅤ
„Keď ohnivý meč zrazil ťa, tys prisahal, že do ich sveta už nebudeš sa pliesť,“
„chceš privolať na seba hnev svojich starších bratov, Svetla, Sily a či Trónu Stvoriteľa, či stále spoliehaš sa na nejakú náhodu?“
ㅤ
„Ale ja som mocný, mne patrí táto Zem,“
zamrmlal diabol a odznak jeho moci zažiaril farbou temnej krvi,
ㅤ
„moja ruka vedie už mnohé ich srdcia, lapila už mnohé Duše, padnúť musí ten ich vládca a tá ich smiešna Rada, ten ich patetický Snem.“
„postav sa mi do cesty, keď neprijal si moci mojej dary, a zhynieš aj Ty červiak, zhynieš z nich, ako prvý.“
ㅤ
V tom záblesk preťal temné nebesá a zarachotil strašný hrom,
v tom okamihu zastal čas, zastali všetky hodiny,
ㅤ
za Čelovekom svietili čepele mečov archanjelom trom,
všetci len mlčky hľadeli na diabla, zvuk hlasu nevydal z nich ani jediný.
ㅤ
„Odpúšťam Ti a chcem Ti dať dar, čo prináležal kedysi len najväčším kráľom, čo nosila matka Zem,“
„vezmeš ho ako dar, odo mňa a môjho Ľudu, kým prepadneš sa na dno svojej skrýše?“
ㅤ
povedal Čelovek a zo srdca svojho oddelil perlu žiariacu ako krásny prelud, snáď iba Slnca sen,
podávajúc ju obrnenej rukavici pánovi celej pekelnej ríše.
ㅤ
Ako perla dopadla v dlaň diabol ju pevne zovrel v stisk,
praskla hneď a z jej útrob svetlo sa valí po diablovom tele,
ㅤ
na krásnu tvár mení sa ten bledý pekelný pysk,
diabol sa v Čeloveka mení, oči má už zas jasné, ligotavé, bdelé.
ㅤ
Zábleskom v ničotu pohol sa čas,
tento rozhovor Čelovek krásny, výtvor Matky Zeme a Otca Stvoriteľa, deje sa noc čo noc v niektorom z nás.
Miroslav
1.2 2025
