Keď ešte Slnce nevyšlo, nezrodil sa nový deň,
noc však už snímala z matky Zeme svoj závoj striebristý,
ㅤ
anjeli priniesli Čeloveku živý sen,
v ňom videl skalnú hradbu, v jej strede pevnosť, v ktorej bol zámok končistý.
ㅤ
ㅤ
V tom zámku, v pevnosti kamennej strede, tak ďalej išiel sen,
chodbami prešiel Čelovek s novicom, v plášti bielom do krásnej svetlice,
ㅤ
kým zrodil sa z lúčov svetla ranných zorí nový deň,
v rozhovore stanul z veľkým sudcom inkvizície, vôkol nich sviec na tisíce.
ㅤ
ㅤ
Veď sú šťastní, modlia sa a pracujú, majú strechu nad hlavou a teplo dáva im kozub,
veď šťastie je to, čo sme dali im my, ten pocit, ktorým vedieme všetkých na matke Zemi,
ㅤ
šťastie pre nich je príbeh každý večer iný, nami pre nich pripravený sen, majú niečo pod zub,
prečo chceš ich z toho sna vytrhnúť, nenechať ich pri ich sladkom nevedomom snení?
ㅤ
ㅤ
Toto šťastie je len ilúzia, závoj, ktorý zakrýva krásu cesty, po ktorej ale oni majú predurčené ísť,
veď neznalosť sladká v raji zvanom Eden a jej sestra poznanie, našich predkov vyhnala z krásneho miesta nášho pôvodu,
ㅤ
len slobodnou vôľou, rozhodnutím urobeným srdcom, svedomím, dôverou v Jeho cestu, k Nemu môžeme aj prísť,
potom šťastie bude súčasťou tej cesty, nebude už pre neslobodu, spútanie sa márnivosťou, nebude viac dôvodu.
ㅤ
ㅤ
No keď viedli sme ich na tú cestu, trpká to bola púť,
bo napriek mojej obeti, obetám druhých, chceli na Jeho cestu dať sa nemnohí,
ㅤ
nechceli sa z ich miesta, bezpečia a šťastia hnúť,
život v nevedomí, v hriechu sladkom, nerozvoji, ten život je krátky, no je krásny a nebolí.
ㅤ
ㅤ
A tak, ako predo mnou iní, aj ja pochopil som, že inak musí bežať svet,
ak chceme, aby šťastie, sladký život, mali milióny dietok, krátky, no bez utrpenia,
ㅤ
a ten, kto vzoprie sa, zhorí na hranici, cesta Jeho je len pre nás, pre iných cesta zhynie jak bez vody kvet,
a ani myšlienky tvoje, tvoja snaha, Čeloveče, ani tie to už nezmenia.
ㅤ
ㅤ
Ak chceš rozdávať Lásku, Inkvizítor, musíš najskôr ten pocit znať,
ak o druhých chceš sa starať, musíš to teplo starania sa druhých o samého seba najskôr zažiti,
ㅤ
otvoriť srdce, Láskou ho naplniť skôr, než môžeš Lásku druhým dať,
svoju Lásku, svoje šťastie no aj charakter, vytrvalosť, rozvoj v svojom srdci a Duši, sťa diamant brúsiti.
ㅤ
ㅤ
No kým, otče, Inkvizítor, opustím pre tento večer náš spoločný sen,
a Morfeove krídla uvoľnia v spánku oťaželé viečka,
ㅤ
chcem vyjaviť do rozhovoru nášho ďalšieho ti len,
čo pre tento svet je prvá na ceste Jeho ku nebesiam priečka.
ㅤ
ㅤ
Morálku si otče s bratmi dal dietkam, sťa zákon, ktorým riaditi chceš svet,
no vedz, že rozlíšenie zla od dobra cez svedomie Čeloveka, je ten zákon v ceste na nebesá,
ㅤ
morálkou sa riadili aj vojny, tresty, násilie, morálka je krvou zloby naplnený jed,
svedomie je Jeho Hlasom v srdci, v srdci, ktoré jak hviezda na oblohe žiari, sťa milión sviec skveje sa.
ㅤ
ㅤ
Zachveli sa viečka, obraz Inkvizítora zadumaný rozplynul sa, na jeho mieste zlatokarmínová ranná zora bola,
Spýtaj sa Človeče, Hlasu Jeho v tvojom srdci. Nie si aj ty otec Inkvizítor? Či byť Čelovekom v bielej róbe, bude na ceste Jeho v tomto svete tvoja rola.
1.4 2025
1
