Keď v trblietavom vánku vonia rannou rosou les,
tou vôňou, tou silou energie toho nádherného lesa, napĺňa sa nielen anjel, no aj diabol, démon, drak, či bes.
ㅤ
Aj tí diabli, démoni, draci a aj besi, v túto tichú, napĺňajúcu ich svojou energiou, hodinu,
trúchlia, lebo prišli do sveta plného svetla, zanechajúc v svete svojom, druha, družku, rodinu.
ㅤ
Pozvali ich ľudia, ktorí svojou vôľou, ktorú každý rešpektuje otvorili bránu medzi našimi svety,
privábili ich svojou vôňou, krikom, preklínaním, zlými skutky, ako nektárom včielky pozývajú lúčne kvety.
ㅤ
Matka Zem sa trasie, pokaždé, keď prekliatie nové objaví sa, keď zlý skutok otvorí ranu do jej tela,
veď ona porodila živé bytosti aj ľudstvo samé, pre všetky živé bytosti na svojich bedrách, vždy len to najlepšie chcela.
ㅤ
A teraz, keď šanca je, aby precitli a láskou naplnili sa milióny detí našich a živých bytostí, ich druhov veľké tisíce,
vpravili si do tiel ľudia jed cez ihlu maskovanú ako pomoc, po úniku iz kolesa strachu, po slobode bažíce.
ㅤ
Prekliali tí, čo tú ihlu pripravili, celý vstreknutý jej obsah,
prekliali tí, čo si ju vpraviť do tela sebe a svojim blízkym dali všetkých, ktorých mohli, taký strašný bol tej strašnej kliatby rozsah.
ㅤ
Zúfali si, plakali a strach bol ešte horší, ako v ihle otrávenej jed,
po pomste a po obetiach, po krvi tých, ktorí boli iní, nielen tých čo spôsobili im tú bolesť, bol hneď u nich veľký smäd.
ㅤ
No prišiel deň, keď polovica Matky Zeme spala, druhá odela sa do lúčov Vratka Slnca zlatých,plných teplej nehy,
vyletel zlatý motýľ mimo čas a priestor tam, kde rieka času voňavého lesa, omývala brehy.
ㅤ
A v rieke času, zjavila sa modro zelená Matka Zem, trblietavá v celej svojej nádhere,
motýľ usmial sa, rozvinul krídla a trblietavý vánok z nich odvial na ňu slová šeptu Jeho hlasu, ktoré motýľ opakoval v dôvere.
ㅤ
Prekliate, ktoré ako temno v kvapkách otrávených prišlo na tento svet,
mení sa a transformuje ako opar zrána, nevráti sa uže, ani za milión ďalších liet.
ㅤ
Mení sa na požehnanie, svetlo krásne, čo napĺňa kvety, stromy, živé tvory, aj zurčiacej vody plné potoky,
bude v ľudstve prelievať sa, zurčať, ešte dlhé to roky.
ㅤ
A ty, diabol, drak, démon, ifrít, a či iný bes,
naplň sa aj ty do sýta svitom Lásky Otca Stvoriteľa a aj ľudí, nech už necítiš z nich ďalej dĕs.
ㅤ
Prijmi tento dar, tú energiu Lásky Otca Stvoriteľa, roztiahni tie krásne, jagajúce sa na svetle krídla,
áno, aj ty si už krásny motýľ, to.je tvoj lístok domov, ku svojim, do náruče domova, do svojho bydla.
ㅤ
Leť za bielym svetlom, to je miesto, kde každý, kto do neho priletí,
ocitne sa naraz doma, keď prejde tuto bránu z perleti.
ㅤ
Matka Zem stíchla, netrasú ňou uže kliatby z jedovatej ihly, rozplynuli sa v svetle brány s perlete,
je počuť len šumenie miliónov párov krídiel, a slov vďaky pri tej perleťovej brány prelete.
ㅤ
A motýľ zlatý oddychuje, nadýchol sa s potešením vône rannej rosy v lese,
roztancoval ružovučké kvietky lotosové, sťa princezné na čarovnom bále, plese.
ㅤ
Potom sa usmial, vletel za Človekom svojim, do tej spievajúcej rieky, ktorú zovú rieka času,
zložil krídla v srdci svojho Čeloveka, zaspal, sníval, obklopený milujúcim šeptom Jeho nádherného hlasu.
19.8 2024
