Iba kvôli temnu noci, na jeho zamatovej čiernej deke, mesiac a hviezdy tak silne prenádherne svietia,
pretože tma vypĺňa len kút, kde nieto svetla, ako zlatý stred bieleho lúčneho voňavého kvietia.
ㅤ
Prišiel temnec a levom v hrudi, preklínal ľud môj svojou temnou gubou, temnou rukou,
naplnil srdcia detí Matúšových na pár hodín silnou, bolestivou mukou.
ㅤ
No podcenil, že tma rozliata jak temný oblak, jak po blesku hrom,
ublížiť nemôže dietkam Božím, pre nich jen preludom, je iba fantómom, zahnaným zlým snom.
ㅤ
Bo ten, kto Boha v srdci nosí, jeho svetla rozdáva teplý láskyplný mihot,
ten aj tmu vie zmeniť v ráno, prebudiť v mŕtvej hline nový život.
ㅤ
Preto modlil sa Človek na vrcholku Hory k Bohu-Otcu, prosil za svoj sen,
nech stratia moc nad Svetom Matky Zeme besi temní, nech nebudú už môcti rozdávati kalich jedu, či rozsievati trpkej chuti blen.
ㅤ
Nech zuby besov skrvavené stratia schopnosť ďalej dietky Božie hrýzť,
nech nájdu svetlo v svojich srdciach, nech rozlíšenie a aj vôľa konať dobro, do ich Duší čiernych môže skrze Boha-Otca prísť.
ㅤ
Tu na vrcholku Hory svetlo sťa vatra z troch mohutných stromov zaplálo,
nad Čelovekom tisíc besov a démonov v povetrí zavialo.
ㅤ
A zablyslo sa jeden krát, druhý tretí na vrcholku Hory,
keď Čelovek ich bičom šibal a každý zasiahnutý démon vo vatre zhorel, no miesto neho zjavili sa ďalšie dva netvory.
ㅤ
A tá bitka išla po päť dní a po päť nocí,
keď démoni chceli sa dostať ku svetlu tej vatry, privábení vidinou jej nekonečnej moci.
ㅤ
No každý z nich, kto ranou bičom z démonov a besov padol v oheň v onú chvíľu,
do tla zhorel, zostal z neho iba uhoľ, no ten rozsvietil sa silou vánku, našiel v sebe nové svetlo, našiel v sebe novú silu.
ㅤ
A hľa, pod tou vatrou, pod bielou Tatrou na šiesty deň, keď Čeloveka-Bohatiera našli s vyhasnutou vatrou tvrdo spať,
stál tam zástup Čelovekov, každého z nich uhlík žiary svetla Boha-Otca začal v srdci večne svietiť, večne hriať.
ㅤ
Už nebudú pod bielu Tatru, vlažný Dunaj, na Karpaty, Váh ci Ipeľ, chodiť ďalší démoni a besi,
to svetlo v srdciach Ľudu Váhu, Tatier, ich svojou žiarou tisíc Slncí, priťahuje, no predsa ich viacej desí.
ㅤ
A v to ráno na deň šiesty, keď vyšla zlatistá a červenkastá ranná zora a privítala ju žiarivá večernica,
motýľ zlatokrídly rozletel sa ku spaciemu Čeloveku, krídlom mihotavým pohladil mu unavené červenkasté líca.
ㅤ
Dnes to braček už je dokonané, už to nie je iba jarného vánku teplého neurčitý sen,
prišiel úsvit veku Čeloveka, prišiel jeho prvý letný deň.
ㅤ
27.9 2023
