Na blankytne modré nebesá,
nad bielou Tatrou, čo sa blyští v diali,
zdvíhajú sa temné krídla besa,
či sa ti národ môj, či sa ti príkoria, strastí máli?
Dvadsaťdva tisíc žízní tvojich dcér a synov vyhaslo v jednom roku naviac,
ich ruky a tvár usmievavá chýba pri práci na poli,
Tých besov čiernych hnusných vinils najviac,
tá bolesť ešte stále v každom srdci zabolí.
A teraz v novom šate, za gorálky prišli kúpiť tvojich dietok srdcia, že by zas predali rodnú hrudu,
nie je v nich, ani v ich psiskách besných v každej profesii, nie je v nich svedomia, ni hanby, ani studu.
A tak roztiahla sa deka temná, popred biele Tatry, zakryť Slnce, jeho teplé lúče na veky vekov,
prehradiť pre Slovensky náš Národ prameň, ktorým tečie jeho život dlhé tisícročia, času mihotavou riekou.
No Matka Zem je pre ich temné krídla veľká, svetlo Slnca potrebujú tráva, stromy, medvede i jelene,
veriaci Bohu Národ Slovenský má v Tatre, Karpatoch a našej Zemi, hrude rodnej, až do Jej srdca vrastené mocné, širokánske korene.
Už na lúke nie je počuť len bzukot krídel pilných včielok, či šumenie krídel motýľa čo dohliada na lúku po zimu už od skorej jari,
no je počuť šumenie stromov zlovestným šumom, dusot kopýt zveri, plieskanie krídel orlov, revanie medveďov, to všetko temného besa na jeho temnej duši krutej kvári.
A milióny krídiel včielok, motýľov, vtákov i orlov, stretlo sa v povetrí vo víre tanca,
rozohnať chmáry temné pod bielou Tatrou, rozorvať besa, samozvanca.
A šum ich krídel z toho tanca zmenil sa v búrku, už je to uragán všetkých sťa jedného, nie je to jemný poryv vánku,
temno však drží družne v kope, mysliac si, že náš Národ môže držať jak Ruženku tŕňom otrávenú v stoletnom spánku.
A tak v tej búrke, v tom živom krídel tanci svetlo preniklo cez čierny mrak,
osvietilo krídla motýľove, zablyslo sa, pojavil sa zlatý drak.
A tak jeden záblesk za druhým oblohu oživuje,
keď ďalší a ďalší drak sa ostrými zubami do besa púšťa, trhá temno, tým ďalších motýľov svetlom osvecuje.
Vietor ustal, keď trinásť zlatých drakov temnotu strhalo,
za žiary bielej Tatry a blankytných nebies, búrenie sa Matky Zeme prestalo.
A prečo sa späť nezmenili draci na motýľov, ktorým svedčí kvet?
Je potreba naprávať neprávosti napáchané besmi temna, kvôli ktorým trpel celý svet.
Tak splietal básnik nitky zlaté v noosfére mimo priestoru a času,
do matrice, kde je najviac dobra, málo utrpenia, sťa matka Vratka-Slnca v krosnách zrána, naslúchajúc jeho zlatistému hlasu.
No pri tom modlil sa bo neomylný a všemocný jediný je sloh,
ten do ktorého s dôverou položí sa človek múdry, bo ho zložil Otec-Boh.
17.9 2023
