Keď zavriem oči pred spánku nočným krásnym a liečivým snením,
moja myseľ mení sa na zlatého motýľa, ktorý lieta ponad hory, lúky, polia, rieky a vracia sa späť až pred brieždením.
ㅤ
V nočnom teplom zamatovom pohladení krídel zlatých, za čo vánku vetra vďačím,
prichádzaju obrazy videné bystrým okom motýľa s kridlom zlatým, na ktoré sa usmievam aj mračím.
ㅤ
Vidím polia, obsypané klasmi zlatými ako svetlo jagajúce sa z mojich krídel,
Mať Zem, daná nám Otcom Stvoriteľom usmieva sa na nás v túto časť roka, dala nám zas na rok chleba na stôl, nášho bytia prídel.
ㅤ
Jabĺk, sliviek, hrušiek, marhuľ či broskýň sú v tomto roku plné sady,
o chvíľu aj repy a iných neskorých plodov pevne rastúcimi koreňmi v zemi, budú na zber dlhokánske rady.
ㅤ
Od našich kráv a oviec mlieka, smotany, či bryndze nemáme len ostatok,
aj klobás a prerastenej slaniny od hospodárov našich, vajec aj hydiny máme dostatok.
ㅤ
V tejto našej rodnej hrude zverenej nám Stvoriteľom máme dva krát viac lánov, ako potrebujeme,
obrovský potenciál v nej a jej ľude na nej vyrastavšom, ktorý sťa klas dozrel teraz, drieme.
ㅤ
Motýľ ale vidí aj že vzduchom letia ponad rieku svetla zlatých klasov tvory tmavé,
zasa raz sa ako búrkový mrak rozliezajú po našej krásnej Bratislave.
ㅤ
Prileteli do Trenčína, sú ich plné Košice,
kričia, hania, ubližujú, miesto bozku na líce.
ㅤ
No keď temná príšera, čo prahne po krvi a po moci,
vyletí zas v škreku noci, nebude mu už pomoci.
ㅤ
Zletia hnedé orly z Tatry, zablisne sa z Gerlachu,
ďalší démon krvilačný padá zbitý do prachu.
ㅤ
A keď táto búrka prejde, keď ustane škrekot, bude veľa práce na svete,
bude hľadať odpovede každý v srdciach na otázku : „Ľudia , aj ty, celé Ľudstvo kam po tomto spejete?“
ㅤ
Moje oči vidia mávat krídla, uši počujú šum, počujem smiech myšlienok iných vo svojej hlave,
okolo mňa tancujú iné motýle, v krásnom tanci, zurčia ako milióny kvapiek v rieky svetla riave.
ㅤ
Každý z nich sa smeje vďakou, lebo teraz môžu priložiti po brieždení rána ruku k dielu,
zaženú temnotu noci, spolu vytvoria rána zoru zlatobielu.
ㅤ
Prišlo ráno, a Duša mení sa z motýľa zlatého znova na Človeka budiaceho sa z krásneho, liečivého spánku,
Vratko-Slnce hladí lúčmi povrch Matky Zeme, budiacej Svet zamatovým pohladením rannej rosy v steblách trávy, a dychom prijemného vánku.
12.7 2024
