Bdieš, keď mesiac skrýva v mrakoch svoju tvár,
keď deň zahalil závoj temný z hviezd, a noc sa pomaly kráti,
ㅤ
života ťiaha priviedla ťa na kolená na koberec z chmár,
premýšľaš, že to čos stratil, o čo obrali ťa riavy rieky zvanej čas, už sa ti nevráti.
ㅤ
Anjel videl tvoj obraz, sivý, krehký, sťa na hranici popol,
ozval sa v ňom milosrdia Hlas, ten Srdca Hlas sa zachvel v jeho duši,
ㅤ
vyrazil na nebesia v modlitbe, ako okrídleným sandálom vládnuci verný Hermés, posol,
na nebeskú bránu prosba, list, s adresou Otca-Stvoriteľa celý deň aj túto noc bez prestania, vytrvalo búši.
ㅤ
Uši sú ešte uzavreté, oči sa ķu zemi klopia studom,
v Duši ktorá smúti v tomto tele stúpa smútok zabudnutý,
ㅤ
duch v tele na kolenách neuveril ešte, šarlatánskym jazyčníckym bludom,
v srdci svojimi činmi doráňaným, trčí v ňom ostrým hrotom šíp doňho zabodnutý.
ㅤ
A v tom tichu osamelom, na kolenách, Hlas zvnútra zaznie ako burácania hrom,
v tom Hlase zneje Láska, ten cit, vzťahu Otca a Syna, vrúcny a skvelý,
ㅤ
Keď srdce rozbije sa ti na tisíc kúskov črepín, svetlo Syn môj nájdeš práve v ňom,
v tej chvíli naplní sa svetlom tvoje telo, tvoja Duša, ty Synu budeš pri cieli.
ㅤ
Potom Anjel plavovlasý, nebude už musieť s modlitbou za teba pri nebeskej bráne na odpoveď čakať,
bude môcť zas svoj úsmev rozdávať vôkol, ako pohladenie ranným lúčom Slnca-Vratka zlatej kadere,
ㅤ
a ty Syn môj, budeš žiť, v pokoji a zdraví, nebudeš už nad osudom svojim plakať,
bo v tichu samoty pochopil si palatín náš prvý po kráľovi, s puknutým srdcom na kolenách. A oddal si sa dobrovoľne Otcu-Stvoriteľu, ruku v ruke kráčať ďalej svetom, k Nemu v nekonečnej dôvere.
Miroslav
27.11 2024
