Temnota ustupuje svetlu, dažďové kvapky padajú už len z ihličia stromov na mokrú lúku, na kvety a na trávu,
v diaľke počuť šum rieky v podvečernom tichu, keď vtáci pozerajú v posledné lúče zapadajúceho Slnca, jej ohlušujúcu riavu.
ㅤ
Pod jedným stromom, ktorý stojí na tom mieste už veky dlhé,
stretlo sa päť bytostí chodiaci po Matke Zemi, v podvečernej mlhe.
ㅤ
Tá hmla ale nedokáže zakryť v očiach každej z bytostí ten prenádherný svit,
keď mlčky pozerajú druh na druha, že rozhodli sa v mieri spolu v Matke Zemi žiť.
ㅤ
Zelené oči draka, sivé oči naga, hnedé anjela, čierne démona aj modré čeloveka nesú v sebe jednu iskru, dušu z Lásky stvorenú,
aj keď majú rôzne osudy aj cesty ku vrcholu Hory, všetci na Matičke Zeme hľadajú Ladu a nie Morenu.
ㅤ
Už nepotrebujú ďalšie slová, ich mysľe roztvorilis sťa lotosový kvet,
vytratilas zloba zo sŕdc, raduje sa celý Matky Zeme prenádherný svet.
ㅤ
Všetky hlasy zmĺkli, dúha z lúčov Slnca v kvapkách dažďa potvrdila dohodu mieru pre Matku Zem,
tým skončila éra temna, nastal nový Éon svetla a s ním skončil dietok Otca-Stvoriteľa snem.
1.6 2024
