Modlitba pred úsvitom

Keď zaznie v srdci každého bronzový zvon,

 

že je ďalšej epizódy žízni Zeme, brzký skon.

 

 

Tu démoni vyleteli z pekla znova,

 

začali sťa síru sršať “dobrej smrti” jedovaté slová.

 

 

Prišli znova so slovami, že smrť sa v každom nádychu vzduchu do tiel valí,

 

závoj strachu ich krvavé oči do tieňa tmy a tajomnosti halí.

 

 

Iní démoni tu vládnu rukou temnou, Ezechiela proroka i Kajfáša sudcu spomínajú denne,

 

zasievajú strach a bolesť v srdcia ľudí, ostáva po nich však len prázdne nebo, ktoré zahaľujú mraky temné.

 

 

A v tom čase znamení, keď modrý Mesiac v trinástom splne vzplanie,

 

na Hore, mimo čas a priestor, Človek v modlitbe kľačí, v srdciach ľudí počuti jej odriekanie.

 

 

Otče náš, jenžs všemocný a vševedomý, ktorýs nám život, a vlastnú vôľu rozhodnutí dal,

 

posviať sa jméno Tvoje, bo Tyž si pravý, Tys jediné svetlo všehomíru, Tys jediný veľký Kráľ.

 

 

Prosím Ťa Otče, v túto trinásteho splnu šťastnú hodinu,

 

daruj rozlíšenie národom Matky Zeme, premeň ich rozlíšením na jednu veľkú rodinu.

 

 

A tí démoni v ľudskej koži a aj bez nej, čo lietajú kol aj našej, Slovenskej krásnej zeme,

 

zbav ich prekliatí, navráť im Dušu, srdce, rozum, nech znova dobrý anjel v nich a už nie démon drieme.

 

 

Tak na tej Hore, mimo priestoru a času,

 

modlil sa Človek, naslúchajúc vnútornému Hlasu.

 

 

Sklopený zrak zodvihol, pozrel na nebesá,

 

v svite hviezd a splne Mesiaca, láskavá tvár s úsmevom na perách skveje sa.

 

 

A svetlo z tej, vo svite hviezd miznúcej tváre,

 

ožiarilo Matku Zem, zavelilo chmáre.

.

 

A temné srdcia pukli a tma sa z nich vyliala,

 

a do každého srdca puknutého, tá nebeská žiara od Otca sa dostala.

.

 

A už Ezechiel, Izariáš, či iní falošní proroci,

 

už nikdy s ich blúznením v Kráľovstve Božom, nebudú pri moci.

 

.

Bo stačila myšlienka jedna, myšlienka strohá,

 

slobodná vôľa, ktorá si našla cestu, ku svetlu Boha.

.

 

A na tej Hore, mimo priestoru a času, ku veľkému divu tvorov a ku ich úžasu, rozplynul sa Človek v tom žiarivom novom na Matke Zemi svitaní, sťa svetlo tisíc okvetných lístkov lekna, do ľudských sŕdc, Duší a sídel,

 

zostal tu po ňom na pamiatku úsvitu Človeka, šum tisícov zlatých motýlich krídel.

 

 

28.8 2023

Pridaj komentár