V poryvoch vetra voňavej jesennej noci,
keď mesiac v splne prichádzal ku svojej plnej moci,
ㅤ
v tom čase, keď sila vesmírnych síl hmýrila sa všade vôkol nás,
stál Čelovek na vrchole hory v šumení tichom, kochajúc sa na nebesiach, hviezdneho poľa krás.
ㅤ
Dlhé čierne vlasy, postriebrené útrapami bojov s temnom, v tom poryve vánku zaviali,
keď jeho oči otočilis ku temnote v lese pod ním, oči odhodlaním, silou svetla, sťa diamanty v svetle rána zapláli.
ㅤ
Zrazila sa zas a znova s týmto svetlom temná moc,
hora zasvietilo blyšťaním sa bleskov, svetlo prerušilo tú jesennú teplú noc.
ㅤ
A z ďalších bielych hôr blesky v temnotu pršať začali,
keď sa ďalší Čelovekovia, na cestu svetla vlastnou vôľou pridali.
ㅤ
Už hory nešumia, už hrom duní a riava svetla do všetkých kútov tohto sveta už sa valí,
a v tom dunení hromov ozve sa tichý ston, na tej prvej hore, na tom vysokom bralí.
ㅤ
Vyšiel mesiac a osvetlil dlhé čierne vlasy, striebro na nich svieti sťa krištáľ,
tu vidí Čelovek že na tej bielej skale hory, priamo na jej srdci, zlatokrídly motýľ pristál.
ㅤ
A tá biela hora, tá Tatra, matka svojich dcér a synov, nebola to v tú noc náhoda,
odhalila svoje krištáľové srdce, nekonečne krásnu guľu svetla naplnenú Bohom-Otcom, svedomie a srdce Slovenského národa.
ㅤ
No neušlo zraku Čeloveka, ze srdce len slabo bije, svit svetla Boha-Otca iba slabo svieti,
bo nepreniknuteľnú stenu na povrchu toho srdca, robia zrnká prachu, vykonané hriechy, krivdy, tých Slovenských detí.
ㅤ
Mesačný spln však zosilnil ten šepot vetra, myslienok Národa Slovenského, tieto hriechy, krivdy sňať,
ten šepot šiel až k Bohu-Otcu, Čelovek sa usmial s vierou v Duši, už sa ich zotrieť nemusel báť.
ㅤ
A z každého zrnka prachu, v záblesku strieborného svitu ozvalo sa znova Tatry dunenie,
vyletel zlatistý motýľ, jeho krídla žiaria v mesačnom svite, je počuť len ich,jak myšlienka, tiché šumenie.
A šumia nielen krídla motýlie, no aj listy, konáre každého stromu, každého Slovenského lesa,
že na srdci Národa Slovenského už nieto temnoty, démonov, v motýľe premenili ruky Čeloveka, každého v zrnku prachu schovaného besa.
A mesiac už pomaly zapadá a jeho sila ustáva,
Čelovek príbeh krištáľového srdca v tôni lesa Matke Zemi a Bohu-Otcu rozpráva:
Om̆ ̇ vajrasattva samaya manupālaya, Vajrasattva tvenopa tiṣṭha, Dṛiḍho me bhava, Sutokyo me bhava, Supokyo me bhava, Anurakto me bhava, Sarva siddhimme prayaccha, Sarva karmasu came cittaṃ śreyaḥ kuru hūm̆ , Ha ha ha ha hoḥ, Bhagavan sarva tathāgata vajra māme muñca, Vajrī bhava, Mahā samaya sattva aḥ.
Prve lúče jesenného slnca osvietili krištáľové čisté srdce, nezostala na ňom od nánosom hriechov ani šmuha,
nad Slovenskom vyšlo ranné slnce, objavila sa nádherná veľká dúha.
A ten motýľ zlatokrídly, čo našiel to krištáľové srdce skryté v skrýši tisícročnej z bielych skál,
oddychoval na lupeni kvetu ruže, kde ho teplý vánok v spánku hrial.
3.10 2023
